V takzvanom Zlatom veku sa k nám prichádza Shekhar Kapur a Cate Blanchett s pokračovaním jedného z najúspešnejších historických filmov všetkých dôb, Kráľovnej Alžbety. Už pred desiatimi rokmi sa preberala možnosť opätovného návratu tejto legendárnej postavy na filmové plátna v trilógii.
Obdobie 1585 až 1588 nás prenieslo k okamihu, kedy protestantská Alžbeta (Cate Blanchett) vládla už dvadsaťsedem rokov pevnou rukou krajine so stále sa stupňujúcim vplyvom, čím vyvolávala chmáry na tvári nábožensky založeného katolíckeho španielskeho kráľa, Filipa II.(
Jordi Mollà) Krviprelievaniu v podobe inkvizície s „trefným" označením Boží súd, ktoré viedlo najmocnejšie Španielsko sa dovtedy nikto neodvážil vzoprieť. Na rozpútanie otvoreného vojenského konfliktu však Filip II. potreboval zámienku, ktorou sa stala poprava „Bohom vyvolenej" Márii Stuartovej (
Samantha Morton), kráľovnej Škótska, ktorú mienil dosadiť (resp. jej potomka) na trón napraveného Anglicka; Anglicka, ktoré sa mohlo navrátiť z osídiel Diabla len Svätou vojnou. Náboženský rozkol mal podľa trailera tvoriť tú najdôležitejšiu os filmu, čo by ho dotiahlo k jednej z najfascinujúcejších námorných bitiek zobrazených vo filme, adaptácii hádam najpotupnejšej prehry Neporaziteľnej
Armady, avšak, ako to už býva, keď sa režisér chopí svojho remesla po takmer piatich rokoch (aj to po filme
Štyri pierka, nenadväzujúci práve na Alžbetin štýl), tak sa do postačujúceho posolstva priplietla láska, intrigy, filozofické myšlienky a istá nejasnosť medzi charaktermi.
Bitka, ku ktorej sa schyľovalo, urýchlila túžba Márii Škótskej po anglickom tróne. Jej naivný a dokázateľný pokus o atentát na Alžbetu sa skončil neúspešne a vďaka brilantne prevedenej politike v zákulisí pomocou postavy Sira Francisa Walsinghama (
Geoffrey Rush), radcu Alžbety, sa k neúspechu pričlenila i poprava kráľovskej krvi. Bohužiaľ, nemohol tušiť, že Španieli vedeli o tom, ako to skončí a dopredu sa pripravili. Zbraň atentátnika nebola nabitá, napriek tomu zbraň tejto scény na nás vypálila priam ohlušujúco dramatickým spôsobom.
Menované línie boli prepojené uspokojivo, ibaže stalo sa, čo sa stať nemalo a to, že režisér, pri ktorom už u prvej Alžbety vidieť zdatnosť hlavne v prevedení politických intríg a ich vyústení, sa začal venovať priam prevládajúco romantike a vnútornej rozorvanosti hlavnej hrdinky. Cate Blanchett ako herečka, čo na seba poukázala po prvý krát prostredníctvom tejto ikony a nikdy nenechala zapadnúť svoju povesť, sa drží svojho štandardu famóznych výkonov a vo vydarených partoch sa jej dokonca darí prebehnúť ich míľovými krokmi napĺňajúc ma nemým úžasom nad jej talentom. Nedá sa jej vytknúť jedna vec, film na nej úzkostlivo visí, ale padá pri presladených dialógoch i nevyjasnených krátkych, niekedy sadistických častiach, ktorými Zlatý vek naládovali scenáristi
Michael Hirst a
William Nicholson. Najmä kvôli striedaniu nebeských, u mňa vysoko hodnotených, scén; tých priemernejších, ale stále príjemných s trestuhodne zanedbanými, sa človek zamýšľa nad žánrom, ku ktorému sa tento historický film nakláňa najväčšmi. Romantický? Psychologický? Politický? Akčný? Často sa striedajú kapitoly, kde je dôležitý len jeden vplyv.
Snaha Walsinghama nájsť manžela Alžbete a presvedčiť ju o tom, že je pre ňu dôležité mať manžela a porodiť následníka sa stáva nielen útočiskom pre počiatok politických problémov, ale i tých romantických, pretože pri postupe tejto udalosti sa vracia do Anglicka dobrodruh a pirát Walter Raleigh (
Clive Owen) s úlovkami z Novej Zeme (zemiaky, tabak), ktorý sa snaží zaujať kráľovnú s cieľom získania podpory pre svoje ďalšie výpravy. Alžbetu zaujme jeho vtieranie i keď „všetci muži sa zaujímajú len o jej moc a je u nich ľahké vzbudiť túžbu" a klesá vo filme z vybudovaného imidžu silnej političky na obyčajnú ženu, ktorá napriek snahe nedokáže byť nevestou jedine Anglicku a prázdnotu musí vyplňovať aj niečím iným. Alžbeta ako panenská kráľovná nachádza aspoň malé uspokojenie pri pocite, že dokáže ovládať iných akýmsi hýbaním šachových figúrok. Tým, že Raleighovi podstrčí svoju dvornú dámu Bess, nevyšiel ťah nielen jej, ale i filmu.
Abbie Cornish ako Bess podáva výkon podľa šablóny, ani skvelý, ani zlý, ibaže sústredením záberov okolo milostného trojuholníka sa uberá na kvalitách druhých častí a fakt, že medzi Cliveom Owenom a Cate sa tým presláveným iskrením akosi šetrí, tomu nepridáva. Prvou polovicou filmu sa tiahnu zdĺhavejšie a stoické momenty, ktoré sú však v tomto prípade výhodou, pretože divák tušiaci, že pred Zlatým vekom bolo „ešte niečo" sa dočká momentov, aké nadväzujú na pôvodnú Alžbetu. Ticho pred búrkou však netrvá večne a v „zlatom strede" sa dočkáte pretransformovania v podobe práve tých horších záberov, ktoré mali preniesť miesto diania k tým akčnejším, čo na nás čakali už v traileri. Každý z nás sa tešil na Cate v zbroji, všetci očakávali námornú bitku, aká tu ešte nebola, ale nikto nerozmýšľal nad tým ako majster tichých hrozieb a majstrovských zvratov ukáže vrhnutie do bitky s dynamickým predslovom Cate na vzpurnom koni. Mätúce zmenenie priestranstva bolo takisto kladné ako záporné, ale svetlých momentov bolo ešte menej ako kratučké zobrazenie prehry Armady. Medzi zábery z nej, ktoré by som si však chcela nechať v pamäti, patrí jedna z mála hrdinských Owenových chvíľok či spomalený záber prerážanej a horiacej španielskej flotily, z ktorej skáče biely kôň. Tieto a podobné motívy Vás nadchnú, avšak často sú zahrabané pod rýchlo ubiehajúcimi udalosťami, ktoré sa museli scvrknúť do 115 minút kvôli komerčnému zameraniu a s ním súvisiacej kratšej stopáži. Po nakrútení filmu je otázne len to, či to bolo správne alebo by sme si radi pozreli aj tri hodiny filmu bez frflania po konci.
V samotnom príbehu sa Kapur nepokúšal do bodky naplniť stránky kníh dejepisu, ale pomocou nenápadných (pre historicky neznalejších divákov) posunov v čase, sa snažil ešte viac vyostriť dejové koncepty. Raleigh, vo filme uväznený po odhalení vzniknutého manželstva a počatia dieťaťa s Bess pravdepodobne v roku 1587-88 (vo filme), bol v skutočnosti uvrhnutý do žalára až v roku 1591; nejaké tie geografické odchýlky; podobné drobnosti ako obraz vyvesený oproti Walsinghamovej smrteľnej posteli (mal zomrieť v roku 1590 a dotyčný obraz bol namaľovaný až v roku 1600) či „zaujímavé" vyobrazenie charakteru španielskeho kráľa ako predstaviteľa zla (katolícke) oproti Alžbete, kráľovnej svetla (protestantské náboženstvo), nevyvolávalo ani žiadaný účinok strachu ani pocit blížiacej sa hrozby.
Čo sa týka hereckých výkonov, najlepší sa, samozrejme, upriamuje na nositeľku mena hlavnej hrdinky. Herec, ktorého je potrebné spomenúť tiež, je jednoznačne Geoffrey Rush, ktorému bolo na rozdiel od prvého dielu ponechaných menej partov, kde sa mohol ukázať. Čo je veľká škoda, medzi jedinými držal Alžbetu v starých koľajách a svojím koncertom nás nechal napospas neuhasínajúcej túžbe znovu ho vidieť. Medzi menovanými talentmi, čo nedostali dosť priestoru, si našla miesto aj predstaviteľka Márie Stuartovej, Samantha Morton, s mierne kvílivým hlasom, ktorá sa chopila a nepremrhala svojich pár šancí vyvrcholením pri odhalení jej atentátu a následnou popravou s
„Odpúšťam vám celým svojím srdcom." namiereným katovi.
Alžbeta sa o svoj štýl ošľahanej panovníčky s nevýslovnou charizmou zaslúžila sama. K jej charakteristickým vonkajším znakom patril istý druh majstrovstva vyjadriť svoje zámery zovňajškom. Takisto ako v reáli sa aj vo filme môže pochváliť rôznorodými kreáciami kostýmov, ktoré navrhla kostymérka
Alexandra Byrne. Je omračujúce pozorovať aký obrovský rozdiel bol medzi predstavením verejnej Alžbety a tej v súkromí; na mieste, kde zo seba zvliekla šaty, parochňu, svoju masku. Oblečenie dôverníčky Bess tiež o niečom svedčilo. Väčšinou sa pohrávalo s odtieňmi, ktoré mala na sebe v tom okamihu Alžbeta, čím dávala najavo svoju oddanosť i pôsobila ako tieň, ale slobodný tieň; ako osoba, ktorou by Alžbeta chcela, ale nemôže byť.
Zlatý vek, ktorý k nám prišiel po dlhom čase po prvej časti, sa sám uvádzal do kín ako film, čo nevyžaduje, aby divák videl pôvodnú časť. Jediný okamih, keď sa obraz vracia do minulosti, je retrospektíva mladučkej Alžbety popri tanci Raleigha s Bess, ktorý je čarovný a zároveň strašidelný. Šialenstvo spočívajúce na tvári Cate nemohlo byť živšie, city nemohli byť jasnejšie, hudba nemohla byť presvedčivejšia a obrazy nemohli byť bláznivejšie. Hudba
Craiga Armstronga bola mimoriadne vydarená. Soundtrack je veľmi dobre počúvateľný aj sám o sebe, vrámci diela niektoré motívy otvárajú cestu búrlivým dejovým zvratom, iné zase prispievajú k dotvoreniu celkovej atmosféry snímky. Jediná kritika z tohoto hľadiska smeruje k niekoľkým romantickým scénam, ku ktorým sa hudba miestami nehodila (nie nepodobne to bolo v niektorých scénach aj v prípade kamery). Kameraman
Remi Adefarasin nám ukázal druhý diel, obdobie pred príchodom Zlatého veku (i keď je názov filmu Golden age, film hovorí skôr o udalostiach, ktoré boli tesne pred ním), v porovnaní s prvým, ako svetlo oproti tme, v obrazových metaforách sa musel vyžívať.
Kapurov Zlatý vek sa zapísal podľa všetkého do povedomia skôr ako priemerný historický film, ja však vravím, že na to, že je priemerný, je až hnusne skvelý.
„Som panenská kráľovná. Nevydatá, nemám žiadneho pána. Bezdetná, matka svojho ľudu. Boh nech mi pomáha niesť toto mocné bremeno."
(Pod mojím nickom - Fleur6 - nájdete túto recenziu aj na stránke filmklub.sk)
PRIHLÁS SA
1 